Dnes je streda, 23.august 2017, meniny má: Filip
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Na africkom safari

august 01, 2017 - 15:03
Safari ako lov v divočine preslávili najmä knihy spisovateľa Ernesta Hemingwaya. Kým za jeho čias to bola zábava len pre bohatých, a teda vyvolených, dnes ide o masovú záležitosť, ktorú si môžu dovoliť aj našinci. Pravda, už sa nelovia trofeje, ale zábery. A až si doma tie zábery pozriete, zistíte, že najviac máte fotiek zadkov zvierat, ako sa pred vami pokúšajú uniknúť...

Afrika sa mení

Iný slávny spisovateľ, Poliak Ryszard Kapusćinski, vo svojich brilantných literárnych reportážach opisoval Afriku v dvoch extrémoch – buď ako krajinu, kde čas nezohráva žiadnu rolu a teda ani cestovné poriadky autobusov, ktoré sa zjavujú v nepredvídateľných intervaloch, alebo naopak v extaticky zahustenom čase násilia rôznych revolt. Tiež ako krajinu chorôb a biedy. Ibaže to bolo pred polstoročím a Afrika dnes už nie je strašidlom cestovateľov. Naopak, dvojtýždenné safari je bezpečné, spoje chodia načas a je to už aj cenovo dostupné. A ak nezabudnete na včasné očkovanie, naozaj sa nemáte čoho báť. Cestovky obvykle kombinujú návštevu Kene a Tanzánie. Ak však máte zmysel pre gradáciu zážitkov, tak by som to otočil. Tanzánia ako predkrm, Keňa ako hlavné jedlo pre oči aj so zákuskom unikátnych záberov.

Tanzániu preslávil kráter sopky NgoroNgoro a v ňom uviaznuté stáda zvierat. Ibaže naživo je to, ako to už pri svetových atrakciách býva, inak. Prvým prekvapením je, že sa na výlet musíte teplo obliecť! Vyráža sa totiž ráno a v noci tu dosahuje teplota len 5 – 10 °C. Paradoxne k tomu sú na samotné chodenie cez deň vhodné skôr sandále ako pevné topánky.
Cesta ku kráteru pripomína dlhú ľúbostnú predohru, krajina je fádna a väčšina z turistickej skupiny ju predrieme. Naozaj sa preberiete až keď sa džípy začnú šplhať poľnou cestou nad oblaky. Konečne sa prehupnete cez okraj krátera a naskytne sa vám pohľad na očakávanú atrakciu – je však na prvý pohľad prázdna! A to vám turistické príručky sľubujú najväčšiu koncentráciu voľne žijúcich afrických zvierat, dokopy okolo 30 000 jedincov. Lenže kráter je veľký, pokrytý hlavne vyschnutou trávou, nie sú tu stromy a nie sú tu naozaj veľké stáda ako v Keni. Len skúsenejší ich vedia lokalizovať podľa zvíreného prachu. A jednotlivé zvieratá sa v tej fádnej krajine strácajú.

Trvá ešte ďalšiu hodinu zjazdu do krátera, kým máte na čo zamieriť svoj fotoaparát. Ale potom to už ide ako na módnej prehliadke: šakaly, byvolie stádo, zebry, hyeny, gepard, levice a ich mladé, žeriavy, divoké prasce, pakone, gazely, líšky, pštrosy, hrochy a aj zopár pelikánov. Pri troche šťastia aj nosorožec. Do „veľkej päťky“ najatraktívnejších zvierat safari – lev, vodný byvol, leopard, slon a nosorožec – tu teda chýba len slon. To všetko dávkované na africké pomery poskromne. Najneradšej sa fotia malé zvieratá ako divoké prasce, z ktorých zahliadnete väčšinou len vzďaľujúce sa chvostíky či opatrne prikrčené šakaly. Aj vtáky sú plaché a na záber potrebujete dobrý objektív do diaľky. Naopak levy pózujú, akoby boli za to platené. Väčšinou si vás nevšímajú, aj keď je to veľký výkon, keďže okolo jednej levej rodinky sa zvykne zhrčiť až štyridsať džípov s turistami. Levov totiž obecne v Afrike ubúda a naopak pribúdajú turisti. Takže zvyšným levom neostáva iné, než si cvakanie fotoaparátov nevšímať.

Zebry sa tiež predvádzajú popri džípoch nenútene, len jedince na okraji byvolieho stáda vás preventívne pozorujú. Ani nie tak kvôli vám, ako kvôli večne hladným, štíhlym leopardom. Ak máte veľké šťastie, tak sa tento dravec zjaví celkom nečakane a zaútočí – na tie byvoly. Väčšinou neúspešne, ale otupenú skupinu turistov v džípe to prebudí k hektickému fotografovaniu. Na hrochy tu máte výhľad naozaj len z diaľky, zato popri obednom pikniku na brehu jazera.

Počas pikniku sa roly obracajú. Tentoraz ste lovení vy či skôr vaše jedlo. Ak ho na chvíľu necháte bez dozoru, hneď naletí nejaký vták a zgustne si na ňom. Prepelice na takéto nálety nie sú ustrojené, tak aspoň pobehujú medzi turistami a čakajú, čo im ostane. Vďaka tejto nečakanej atrakcii by sme celkom zabudli na ohromujúce stromy baobaby, ktoré ale ešte na trase opakovane uvidíte.

Po ceste späť na turistickú základňu, zvanú „lodge“, v nekonečnom natriasaní na retardéroch na ceste, vám nutne musí napadnúť, čo tu preboha ešte budete robiť dva týždne, keď ste za deň videli vlastne „všetko“. No ešte máte pred sebou stretnutia s domorodcami.

Afričania a Masajovia

Počas safari budete od domorodcov najčastejšie počuť výrazy ako – hakuna matata, jambo, karibu, sava a aya. Najdôležitejšie je slovné spojenie „hakuna matata“. To je ekvivalent balkánskeho „nema problema“. A naozaj, keď ste v štandardnej turistickej skupine, nemáte čo riešiť, všetko je už dopredu nachystané. Aj stretnutie s domorodcami.

Samozrejme, bežný Afričan sa veľmi nelíši od našinca, až na tú farbu pleti. A na ich zvedavosť na každú udalosť, ktorou môže byť aj drobná dopravná nehoda. Hneď sa nahrnú celé zástupy.
Z tej šedi tvárí a bežných odevov vytŕčajú Masajovia – pestrým oblečením, zvláštnymi palicami a neodmysliteľnými dlhými dýkami či krátkymi mečmi. Každý nováčik je z nich očarený a oni sú zvyknutí pózovať pred fotoaparátmi ako tie levy. Zjavia sa po večeri, aby predviedli svoje tance a povestné výskoky. Opäť vzbudzujú pozornosť, ako každá nová atrakcia. Až kým neprídete na to, že toto ich poskakovanie je jedno ako druhé a uvidíte ho na väčšine trasy vášho safari vždy znovu.

Masajské chatrče poznáte podľa toho, že sa so spracovávaním dreva veľmi nezaťažujú a tak ako je pokrútené, tak ho, priam ako samorasty, začlenia stavby. Pozoruhodné je tiež, že nemajú dediny pri rieke a tak je k vode skoro vždy ďaleko. Ich najväčšou vášňou, priam podmienkou dospelosti, je zabiť leva. A najväčším majetkom dobytok, pre ktorý potrebujú stále väčšie plochy na pastvu. Oboje je v rozpore s princípmi národných prírodných parkov a tak je riešením ich zamestnávanie ako sprievodcov. Vyznajú sa tu naozaj dokonale a v zdanlivo fádnej krajine nájdu pre vás úkryt malých leopardíkov či vhodné miesto na obedový piknik. Sú vysokí a štíhli, ako živá otázka všetkým odborníkom na správnu životosprávu – jedia totiž len mäso, mlieko a krv dobytka. V ich jedálničku pochopiteľne chýba chlieb aj zelenina. A predsa sú pozoruhodne zdraví.

Ako suvenír odporúčam doniesť si domov ich tradičný „budzogáň“, čo je skôr krehká, asi meter dlhá palica s hlavou zakončenou hrotom. Je z tvrdého dreva a údajne tiež posledná zbraň na leva, keď lovec netrafí správne oštepom. Inak suveníry sú v Tanzánii aj Keni na jedno kopyto, a ak nekúpite niečo na jednej zástavke, nájdete to isté na ďalšej. Veľmi vzácne sa vám podarí nájsť sošku z ebenového dreva, ktorej jedna časť je s pôvodnou kôrou a druhá už vyhladená do povestnej čiernej farby. Inak, textil je tu veľmi pestrý a aj chvályhodne vkusný.

Tanzánia je relatívne mladá krajina – obyvateľstvom, kde takmer polovica populácie má menej ako pätnásť rokov, aj históriou. Samostatnou sa stala až v roku 1961 a to zlúčením pevninskej Tanganiky a ostrovného štátika Zanzibar. Väčšina obyvateľov žije na vidieku v chudobných obydliach. Preto sú turistické rezorty izolované a tvoria vlastné ostrovčeky bezpečia a pohodlia.
Úroveň miestneho života sa pokúšajú pozdvihnúť najmä európski misionári, dnes už v modernom štýle. K budovaniu škôlok pre deti prispeli aj Slováci a zvlášť dve mladé Slovenky, ktoré doma opustili lukratívne zamestnanie vo veľkej európskej firme, aby tu strávili starostlivosťou o miestne deti niekoľko rokov. Našinca zaujme aj výučba školákov pod holým nebom či usilovne nacvičujúci chór dospelých v nedostavanom kresťanskom chráme.

Krajina sa výrazne orientuje na turistiku. K atrakciám patrí okrem prírodného parku NgoroNgoro aj neďaleké Serengeti, ako najznámejšia chránená prírodná rezervácia Afriky. Jazero Tanganika je druhé najhlbšie jazero na svete po Bajkalskom jazere. A najväčším jazerom je Viktóriino jazero. A, samozrejme, nemôžete si nechať ujsť pohľad na „strechu Afriky“, ktorú tvorí s výškou 5 895 m n. m. najvyššia hora na africkom kontinente – Kilimandžáro.

Posledné snehy Kilimandžára

Kontrast rozpálenej savany a snehom pokrytej hory je najväčším lákadlom pre väčšinu turistov, ktorí sem prídu. Asi dlho nebude. Snehová pokrývka hory sa s globálnym oteplením vytráca. A to aj napriek tomu, že na vrchole bývajú teploty až neuveriteľných −20 °C. Na túto horu musíte mať šťastie aj kvôli oblakom, ktoré ju zvyknú zahaľovať.

Celý masív leží v národnom parku Kilimanjaro National Park, ktorý oficiálne otvorili v roku 1977. Začína v nadmorskej výške 2 700 m a má plochu 755 km². Tie ušetrené kilometre by mohli lákať na výstup na vrchol s prechodom cez tropický prales, do dažďového lesa, ďalej kríkmi a vresoviskami, po alpínske lúky a nakoniec alpínsku púšť. Nie je to však jednodňová záležitosť a práve kvôli mrakom vo výške 4 000 metrov môže byť aj výsledná panoráma biedna. Ibaže by ste si chceli užiť fakt, že vrchol Kilimandžára je údajne najvyšším miestom na zemi, kde je telefónny signál!
O ikonickú africkú horu Kilimandžáro sa symbolicky delí Tanzánia s Keňou, čo je prirodzene nasledujúca destinácia turistických výprav, kde kvalitu doterajšieho safari obohatí ohromujúca kvantita zvierat v tamojšom prírodnom parku Massai Mara.

Alternatívou je oddych na plážach Indického oceánu na čarovnom ostrove korenia Zanzibar.

- - Inzercia - -