Dnes je pondelok, 30.marec 2020, meniny má: Vieroslava
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Žena odišla a nechala mi naše deti

január 22, 2020 - 18:00
Keď si otvoríte časopis alebo pozeráte online magazíny, často natrafíte na príbehy slobodných mamičiek, ktoré po nevydarených vzťahoch ostali s deťmi samé. Moja skúsenosť má totožnú podstatu, no ten opustený som ja.

Ak by Veronika neotehotnela, pravdepodobne by to medzi nami ostalo len pri niekoľkých vášnivých nociach a po pár týždňoch / mesiacoch by sa naše cesty rozišli.  Áno, mali sme sa radi, no prím medzi nami zohrával sex. Hádky, neozývanie sa, vášnivé zmierenia a pár dní relatívnej spokojnosti vo vzťahu. Vlastne, ten kolobeh bol celkom vyčerpávajúci.  

Vzali sme sa tri mesiace pred narodením našich dvojičiek. Bol som nervózny, usmieval som sa skôr nasilu, podvedome som veľmi zreteľne cítil, že Veronika nie je ONA. Rodičovská zodpovednosť a rodičovská výchova postaviť sa čelom k „problémom“, zachovať sa ako chlap a nereptať bola ale silnejšia. Oženil som sa.

V našej domácnosti vládol od samého začiatku chaos a spolužitie nás dvoch, ako manželov, bolo divoké. Nechcem sa k tomu obdobiu príliš vracať, absencia lásky robí určite svoje. Tí, ktorí v takom zväzku žijete či žili ste, mi určite rozumiete. Vedel som, že skôr alebo neskôr sa rozchodu nevyhneme. A mal som pravdu. Avšak, samotný priebeh ma zaskočil.  

Myslel som si, že môj príbeh sa môže zrodiť iba ak v hlave kreatívneho scenáristu. Opak je pravdou, bol až príliš reálny. Predstavte si, že prídete domov, všetko je zdanlivo na mieste a v poriadku, vlastne ani nepátrate po tom, čo je v byte inak. A to do momentu, keď nájdete na stole lístoček s odkazom „Odpusť...“

Okamžite som Veronike zatelefonoval, pretože som začínal šípiť niečo zlé. Asi na dvanásty raz mi zodvihla telefón. Veľmi stručne, takmer bez emócií, mi oznámila, že už ďalej nevládze, takto si život nepredstavovala a potrebuje nájsť odpovede na mnohé životné otázky. Bez rodiny, bez práce, iba ona so svojím JA. Na záver ma ubezpečila, že deti ma milujú a určite sa o ne zvládnem výborne postarať.

Dvojičky boli u susedky oproti, na stole mali pripravené mliečko. Bolo ešte teplé. Veronika musela odísť iba chvíľu pred mojím príchodom, respektíve čakala do poslednej minúty, kým bude v jej prípade možnosť ešte bezpečne utiecť. Inak než útekom neviem to, čo spravila, pomenovať. Vy áno? Potom zložila a viac som o nej nepočul. Pod Veronikou sa zľahla zem.  

V ten moment sa mi od základov zmenil život. Väčšinu času som trávil v práci, s výchovou detí som nemal takmer žiadne skúsenosti. Z domácich prác som vedel zastrešiť iba tie najnutnejšie a ľudí, ktorých som v mojej situácii mohol požiadať o pomoc, bolo ako šafranu. Po matkinej smrti mi ostal brat so svojou rodinou, najlepší priateľ, kolegyňa v práci, s ktorou som si napriek tridsaťročnému vekovému rozdielu neskutočne rozumel a v mnohom mi nahradila vlastnú mamu. A ešte susedka, ktorá vychovala štyri deti a s odstupom času ju hodnotím ako moju najväčšiu podporu. Každý deň za ňu ďakujem Bohu.

Nakoniec som to zvládol. V práci som požiadal o skrátený úväzok, našťastie som mal vytvorenú slušnú finančnú rezervu a tak som si nemusel robiť v tomto smere starosti. Naučil som sa zvládať stres, prekonať únavu, postarať sa o domácnosť, byť tu pre svoje deti, vymýšľať pre ne aktivity, zvykol som si, že čas na seba mám až v momente, keď moje deti spia.

Čo mi ale chýba, je láska. Vedomie, že nie ste na všetko sám, že sa máte v noci ku komu pritúliť, povedať mu, že nie ste z ocele a bojíte sa. A vaša polovička vás objíme, chytí za ruky a povie vám, že vy sa báť nemusíte, pretože už nie je nič, čo by ste nezvládli. Tú najväčšiu skúšku ste totiž prekonali. A všetko to, čo vás čaká, je už „iba“ zaslúžená odmena.

- - Inzercia - -