Dnes je streda, 18.september 2019, meniny má: Eugénia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Guľometčík z Povstania Vladimír Strmeň: Mamu a brata chceli fašisti zaživa upáliť

august 21, 2019 - 14:19
„Som sám, sám ako Robinson Crusoe. Všetci vymreli, manželka, syn, družka aj dcéra. Mám už len tri vnučky,“ tak sa vyznal Vladimír Strmeň, dnes deväťdesiatročný muž, ktorý sa počas SNP len ako sedemnásťročný študent zapojil do bojov. Tento optimisticky naladený pán dnes žije v Banskej Bystrici a dlhé chvíle si kráti prácou v záhradke a hrou na heligónke. Smutný rozhodne nie je. Naopak, s harmonikou chodí obveseľovať „kolegov“ – seniorov v domovoch dôchodcov.

Pána Vladimíra Strmeňa si mnohí z nás pamätajú z televíznej relácie Najväčší Slovák, kde „drukoval“ Jozefovi Gabčíkovi. Exilovému vojakovi, ktorý spolu s Janom Kubišom spáchal atentát na Reiharda Heydricha v Prahe. Boje v SNP, to je však jeho „osobná“ história, ktorú, ako sa vraví, zažil na vlastnej koži. „Mňa zachytilo Slovenské národné povstanie v kasárňach vo Zvolene. Bol tam vyhlásený letecký poplach. Nastúpili sme na lúčku pred kasárne a veliteľ posádky oznámil, že sa začalo povstanie a povedal: „Na Nemcov sa strieľa, s partizánmi sa bojuje,“ spomína pán Strmeň. Keďže mal v tom čase len sedemnásť rokov – bol študent elév, veliteľ ho spolu s ostatnými mladými chlapcami poslal domov. „Prišiel som domov do chudobnej baníckej osady Richtárová pri Starých Horách a zistil som, že v našom rodičovskom dome je partizánsky štáb. Tam mi povedali: ,My sme prišli spoza Uralu, ideš s nami bojovať'. Tak som im robil asi týždeň spojku. Bolo to medzi Starými Horami, Jelencom, Tureckou, Špaňou Dolinou a Pieskami,“ hovorí.

Zo spojky sa stal vojak

No počas toho, ako doručoval depeše, stretol sa s nadporučíkom Sitárom z jeho domovských kasární. „Chlapče, my sme ťa teraz zajali. Odkaz, čo si mal doručiť, odnesie iný vojak. Ty dostaneš výcvik a zaradíme ťa do jednotky,“ toto mi povedal nadporučík Sitár. „Tak som dostal výcvik strelca ľahkého guľometu a školenie ako nastražiť výbušninu. Potom ma zaradili do jednotky aj na bojisko,“ vysvetľuje, ako sa vlastne dostal na front. Jeho jednotka bojovala pri Veľkých Bieliciach, na Veľkom Poli pri Kremnici a najviac na Turci. „Boje boli nemilosrdné, všade bolo veľa krvi, nikto nevedel, či dožije do večera,“ opisuje. Počas bojov na Čremošnom nad Harmancom 14. októbra 1944 pána Strmeňa zranili. Previezli ho do nemocnice v Banskej Bystrici, našťastie ho zachránili. Ani nie po dvoch týždňoch ho lekári pre nedostatok miesta prepustili a opäť odišiel bojovať do hôr. Od novembra 1944 pridelili pán Strmeňa k sovietskej jednotke Pomstiteľ. Tu mal spolu s ostatnými zabrániť presunu vojenských prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok. Prepadávali nemecké vojská, vyhadzovali do povetria mosty, stavali zátarasy. Napokon pridelili Vladimíra Strmeňa k armáde generála Ludvíka Svobodu. „Bojovali sme preto, aby sa ľudia mali lepšie, aby sme nikdy nepoznali hrôzy vojny, aby sme mohli v mieri žiť a ľúbiť sa. Odkaz SNP je – Ľúbte túto zem, lebo táto zem je krvou poliata. Slobodu sme ľahko stratili, ale ťažko sme si ju vybojovali,“ upozorňuje.

Čo chcú v mieri neonacisti?

Ani jemu neuniklo, že po sedemdesiatich štyroch rokoch, čo skončila druhá svetová vojna, sa na Slovensku, ale aj v Európe, rozšírila nová, nesmierne silná vlna neonacizmu a extrémizmu. „Extrémizmus, ktorý sa rozmáha, je nebezpečný. Fašizmus bol porazený, no napriek tomu sa tu plazí, existuje. Nie je to dobré. Niektorí mladí ľudia to robia z recesie, niektorí len tak z prieku. Je im jedno, komu dajú svoj hlas. Nosia hákové kríže, robia zo seba akože hrdinov, myslia si, že potom budú zaujímavejší. Pochodujú vo vojenských bagančiach. Pýtam sa, proti komu? Veď je mier!,“ hovorí Vladimír Strmeň. Podľa tohto bývalého vojaka je veľká chyba, že sa vojenčina, ktorou museli u nás povinne prejsť všetci osemnásťroční mladíci, zrušila. „Naučili by sa chlapci poriadku, naučili by sa, že všetko nepadlo z neba, že všetko si musia vlastnými rukami zaobstarať,“ myslí si pán Strmeň. Dodáva, že do učebníc dejepisu by sa malo zaradiť viac strán o druhej svetovej vojne aj o Slovenskom národnom povstaní. „Veď je to naša slávna história. Buďme na to hrdí, na tú dobu. Každý by si mal uvedomiť, aké hrôzy nám vojna priniesla. Veď fašizmus, to je Kremnička, v ktorej nacisti vykonali hromadné popravy. V Kremničke zabili 750 , v Nemeckej vyše 700, v Kováčovej pri Zvolene vyše 200 ľudí. Nech sa ľudia sa nad tým trošku zamyslia,“ vraví priamy účastník SNP.

Tešia ho záhradka a akordeón

Besné vyčíňanie SS jednotiek zažila aj rodina pán Strmeňa. „Moja mama sa starala o partizánsky štáb – varila pre partizánov, prala im šaty a piekla chlieb. Nemci ju za to hodili do horiaceho domu aj s mojím vtedy dvojročným bratom. Mama so synom na rukách mali zhorieť zaživa. Našťastie, ani v tej vypätej a hroznej situácii nespanikárila. Vedela, že na konci chodby sú ešte jedny dvere a zadom, cez hlboký sneh a strmý potok, sa jej podarilo s dieťaťom ujsť k susedom. Zachránila ich pani učiteľka Rafajová. Ukryla ich rýchlo do zemiakovej jamy a zakryla kobercom. Keď dobehli esesáci, vyzvali pani učiteľku, aby vydala mamu so synom. Ak to nespraví a nájdu ich, zastrelia aj ju. Našťastie, esesáci ich v tej jame na zemiaky nenašli. Pred hroznou smrťou  mamu a brata zachránila táto pani učiteľka,“ opisuje pán Strmeň príbeh, ktorý by pokojne mohol byť aj námetom na film.

Vráťme sa však do súčasnosti, ako žije pán Strmeň dnes? „Robím v záhradke, mám veľkú záhradu pri dome. Tiež chodím do domovov dôchodcov a vyhrávam ich obyvateľom na akordeóne. Zabávam babičky – bolo Anny, Boženy i Oľgy, tak sme to spoločne oslávili. Ja takto v Banskej Bystrici ,obhospodarujem' päť stacionárov – päť domovov dôchodcov. A ešte chodím aj do Veľkej Lehoty za Novou Baňou. Pozývajú ma do základných aj stredných škôl, kde prednášam o druhej svetovej vojne, Slovenskom národnom povstaní i oslobodení našej vlasti,“ uzatvára pán Strmeň.

- - Inzercia - -