Dnes je štvrtok, 14.november 2019, meniny má: Irma
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Z KRÁĽOVSKÝCH SPÁLNÍ: Premenili rozprávku na skutočnosť

november 07, 2019 - 17:00
Vo februári roku 1830 vstúpil v neskorých večerných hodinách do malej kaplnky v hornorakúskom Brandhorfe štíhly, prešedivený muž v zrelom veku. Pred oltárom na neho čakal kňaz s krásnou mladou tmavovláskou zahalenou vo svadobnom závoji. Anna, dcéra obyčajného poštmajstra, a Ján, arcivojvoda rakúsky, došli po dlhých rokoch do vytúženého cieľa.

Láska prostej dievčiny z ľudu s príslušníkom jedného z najvznešenejších a najstarších  šľachtických rodov v Európe vyvolala zlomyseľné úškľabky, nechutné intrigy a množstvo klebiet a pohoršenia. Vznešené dámy a páni, ktorým v žilách kolovalo čo len promile habsburskej krvi, sa sobášom cítili byť ponížení a urazení. Nedokázali Jánovi odpustiť, že im do rodiny priviedol „lúzu“, obyčajnú sedliačku, ktorej trčala slama z topánok.

No on si z toho ťažkú hlavu nerobil. Miloval Annu zrelým citom muža, ktorý presne vedel, čo je jeho povinnosť a bol ochotný za svoje rozhodnutia niesť maximálnu zodpovednosť. A ona? Prosté dievča, polosirota, ktorej matka umrela v mladom veku, bola vychovaná v skromnosti. Možno jej chýbala vznešená výchova a vzdelanie, no plne to nahradila láskavým a milujúcim srdcom, ktoré bilo len pre arcivojvodu. Čakala na neho celé roky, nikdy na neho nenaliehala a nič nežiadala. Napokon dostala všetko. Milujúceho manžela, prosperujúci domov, rodinu aj titul grófka z Merana.

Čudák aristokrat

Ján sa narodil v roku 1782 vo Florencii ako najmladšie dieťa toskánskeho veľkovojvodu Leopolda a Márie Ludoviky. Leopold sa neskôr,  keď vystriedal na tróne staršieho brata Jozefa II., stal cisárom Leopoldom II. No kým sa tak stalo, vznešená rodina žila na brehu rieky Arno v nádhernom paláci Pitti pokojný harmonický život, v ktorom nechýbala vrúcnosť a teplo rodinného kruhu.

Všetko sa zmenilo v roku 1790. Jozef II. umrel bez priameho dediča a na trón nastúpil Leopold. Ako cisár Leopold II. Rodina sa s trinástimi deťmi presťahovala zo slnečnej Florencie do viedenského cisárskeho paláca a teplo rodinného krbu pohaslo pod náporom vladárových povinností. Po dvoch rokoch od nástupu na trón Leopold II. zomrel a žezlo vlády prevzal jeho najstarší syn František II. Nebola to jednoduchá doba. Európou sa šírili myšlienky francúzskej revolúcie, z ktorej sa vynorila postava obdivovaného i nenávideného Napoleona, pod ktorého vládou sa tróny tradičných vladárov otriasali v základoch.

A hoci korunované hlavy „malého Korzičana“ nenávideli, aj v tých kruhoch našiel  sympatizantov. Arcivojvoda Ján patril k nim. Skostnatené monarchie považoval za prežitok, chápal, že svet sa zmenil a že zmeny si napokon nájdu cestu na scénu svetových dejín. Prirodzene, cisár mladšieho brata podozrieval a dal ho sledovať. Malo to relevantné príčiny. Ján prepychom, v ktorom žila aristokracia, naozaj pohŕdal. Svedčí o tom aj zápis v jeho denníku: „Vkročil som do komnát švagrinej. Všetko bolo prepychovo zariadené, no pripadalo mi to cudzie. Koľko tu bolo vecí krátkeho trvania, podliehajúcich móde a všetko také drahé. Spomenul som si na všetku tu biedu detí žijúcich v horách, ktoré nemajú ani na kabát. Zovrelo mi srdce. Panebože, keby som mal tie peniaze, ktoré tu do toho vrazili. Koľko sĺz by sa osušilo, koľko zúfalých ľudí by sa postavilo na nohy...“ Ján utekal z viedenských palácov a pokoj nachádzal ďaleko v hlbokých horách Štajerska, kde sa cítil dobre medzi jednoduchými horalmi. Tam našiel svoju životnú lásku – Annu.

Víla od Toplitzkého jazera

V lete roku 1819, keď s ďalšími tromi vidiečanmi brázdil hladinu jazera, uvidel odrazu na brehu skupinku mladých dievčat. Keď pristáli, pridali sa k nim a dali sa do reči. Ján mohol na krásnej, vtedy pätnásťročnej Anne, nechať oči. Jej nevinný dievčenský pôvab sa mu vryl do srdca a on vedel, že nijaká princezná ani arcikňažná ho už nikdy nevymaže.

S Annou sa stretával čoraz častejšie, až si uvedomil, že by mohol dievčinu svojou náklonnosťou kompromitovať. Preto sa po roku postavil pred jej otca, ktorému vysvetlil, že ho k Anne viažu hlboké  a úprimné city, no potrebuje čas, aby dokázal prekonať spoločenské rozdiely, ktoré medzi nimi stoja. Starý poštmajster to pochopil a nemal námietky, aby sa arcivojvoda, ktorému pomaly ťahalo na štyridsiatku, vo všetkej počestnosti naďalej stretával s jeho dcérou. Ján medzitým hľadal spôsob, ako sa so vzťahom čestne vyrovnať. Hoci bol dušou liberál a demokrat odmietajúci svet aristokracie, ktorú považoval za prežitok a povedané slovami klasika „suchú ratoslesť“, čo už nemôže civilizácii nič ponúknuť, predsa len si uvedomoval, že krv nie je voda. Zmietal sa v ťažkej dileme medzi láskou k Anne a povinnosťou rakúskeho arcikniežaťa. Ktovie, ako dlho by sa potácal v zdanlivo neriešiteľnej situácii, ak by nezasiahla náhoda. Alebo skôr prozreteľnosť, ktorá často vstupuje do životov, aby ukázala smer. V roku 1821 utrpel ťažké zranenie. Napadol ho býk a vážne ho zranil medzi lopatkami. Smrti unikol o vlások. Dlhé týždne, ba mesiace, trpel na lôžku neschopný pohybu a vtedy si jasne uvedomil, čo sú skutočné hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť. Vyhrala Anna.

Grófka z Merana

Keď sa po viac ako roku pozviechal, postavil sa pred brata cisára a predniesol mu žiadosť, aby mohol uzavrieť manželstvo s Annou Plochlovou, dcérou poštmajstra z malej obce v Štajersku. Cisár ho trpezlivo vypočul a na Jánovo veľké prekvapenie neodmietol, len si vyžiadal čas na rozmyslenie. Štvrtého apríla roku 1823 udelil cisár oficiálny súhlas: „Na upokojenie tvojej duše udeľujem týmto odo mňa vyžadovaný súhlas na manželský zväzok s pannou Annou Plochlovou z Aussee v Štajersku, avšak iba s výslovnou podmienkou, že ním pre ňu a pre deti z tohto manželstva nikdy nevznikne akýkoľvek nárok na Tvoje meno, stav a zaopatrenie zo strany  monarchie, ako aj nášho rodu.“ Bol to nesmierne významný krok k oltáru, no ani zďaleka nie posledný...

Len čo sa rozchýrilo, že malá sedliačka bude švagrinou plejády vznešených arcivojvodov a arcivojvodkýň, rozpútalo sa peklo intríg a ohovárania. Zvlášť vznešené dámy doslova omdlievali od pobúrenia. Pohoršovali sa aj tí, vlastne najmä tí, čo mali od počestného života na míle ďaleko. Krok za krokom pracovali proti sobášu arcivojvodu Jána a kuli pikle, len aby mu zabránili. Trvalo dlhých šesť rokov, kým sa budúcim manželom podarilo prekonať úskalia. Tak dlho bojovali o svoju lásku s celým svetom, až svet napokon ustúpil. Ich triumfom bolo tiché, no rozhodné áno v malej kaplnke v Brandhorfe.

Spoločné šťastie kalilo len to, že neprichádzali deti, po ktorých obaja veľmi túžili. Napokon sa im však aj toto želanie vyplnilo a 11. marca roku 1839 sa narodil vytúžený syn František, jediné ich dieťa. Nečudo, Anna mala už tridsaťpäť a Jánovi ťahalo na šesťdesiatku. Roky spoločného šťastia prežívali v Brandhorfe, kde ich zastihol revolučný rok 1848. Po ňom sa svet posunul o kus ďalej. Na tróne sedel Jánov synovec, cisár František Jozef a ten povýšil strýkovho syna a jeho matku do grófskeho stavu. Z prostej dievčiny Anny sa stala grófka von Merano a barónka von Brandhof. Smela používať vlastný erb, na ktorom stálo – Keď je Boh so mnou, kto je proti mne?

Rozdelila ich len smrť. Arcivojvoda Ján zomrel v roku 1859, Anna ho prežila o dvadsaťšesť rokov. Smútočný sprievod odprevadil grófku von Merano na poslednej ceste a potom sa opäť stretla s milovaným mužom. Hoci sa o tejto dvojici veľa nehovorí, predsa sa stala legendou, ktorá dokázala láskou premeniť rozprávku na skutočnosť. Aj keď nevládli svetu, zanechali po sebe oveľa silnejšie posolstvo ako iní mocní Habsburgovci.

Text: KATARÍNA HANZELOVÁ

- - Inzercia - -