Dnes je nedeľa, 16.jún 2019, meniny má: Blanka, Bianka
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Medzi jeho súpermi bola aj rakovina

august 21, 2014 - 21:11
Odkedy pred pár dňami areálom moskovského kanoistického kanála zaznela v priebehu ani nie dvadsiatich štyroch hodín slovenská hymna hneď dvakrát, stihla si slovenská reprezentačná dvojica, ktorá sa o to pričinila, prejsť v spomienkach každý centimeter trate aj stokrát. Od štartu po cieľ. No kajakár Juraj Tarr sa musel vrátiť ešte ďalej... Jeho skutočná štartová čiara bola totiž na ramene rieky Nitry. Tam sa v sedemnástich rozhodol poraziť rakovinu.
Vždy, keď sa v citlivých rokoch puberty Jurajovi na tréningoch v lodenici zdalo, že tá drina, to nie je život a pádlo by najradšej hodil do vody, pripomenul si sny, ktoré sníval ako malý chlapec. Stál v nich na stupni víťazov a na krk mu vešali tú najjagavejšiu medailu... Pomohlo. Až tak, že sa na prvých juniorských pretekoch začali sny meniť na skutočnosť. Potom už stačila spomienka na víťazstvá a každá bolestivá svalovka či pľuzgier od pádla dostávali zmysel. Stálo to za to! Na juniorských majstrovstvách Európy pred osemnástimi rokmi však nezostalo len pri pľuzgieroch a svalovke. Omdlel. Únava? Choroba? Alebo sa mu len zakrútila hlava? Akosi odpoveď zostala visieť vo vzduchu a nikto príčinu neurčil. „Mama ma však prinútila ísť na podrobné vyšetrenie. Nepáčila sa jej zväčšená uzlina na krku,“ vracia sa do tých dní Juraj. Potom to dostalo rýchly spád. Za pár dní ležal na operačnom stole pod rukami otca kamaráta z komárňanskej lodenice Juraja Baču, ktorý mu vyoperoval uzlinu veľkú ako slepačie vajce. Ešte stále to nemuselo nič znamenať. Výsledky histológie však boli nekompromisné: má rakovinu!
 
Na čo sú mu medaily?
Nič nestálo za to! Tie sny boli blbosť... Na čo sú mu medaily? „Keď lekári vyslovili krutú diagnózu, zrútil som sa,“ priznáva Juraj. Mal pocit, že je všetkému koniec. Zomiera... Napriek tomu ho to ťahalo k vode. Tam žil. Len tak hladkal vodu pádlom a ona jeho. Bola pokojná, akoby sa nič nedialo. Pritom ho čakala ďalšia operácia a potom ešte jedna. Definitívne prišiel o štítnu žľazu. Na výmenu dostal tabletky na celý život a tri dávky rádioaktívneho jódu. Po každej musel stráviť dva až tri týždne izolovaný v olovenej izbe, kde jedinými návštevami boli lekári. Bol totiž rádioaktívny ako vybuchnutý Černobyľ. Tá prekliata elektráreň. Naznačili mu, že možno práve ňou sa to začalo. „Bol som vtedy osemročným chlapcom akurát po operácii pruhu s oslabenou imunitou,“ hovorí. Nikto Slovákov nevaroval. O rádioaktívnom mraku nad nami sa muselo totiž povinne mlčať. Následky hovorili síce samy za seba, ale dôkazy sa v podstate rozplynuli s tým mrakom. A tak aj dnes odborníkom zostali len slová – možno, asi... Ono je to vlastne jedno. Aj keď by mu vedeli povedať, prečo on a prečo rakovina, tak by mu to nepomohlo. A ktovie, či mu pomáha tá rádioaktivita aspoň teraz? Či to všetko má význam? Či má vôbec zmysel ďalej a ďalej bojovať? Či to radšej nezabaliť...
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív J. T. a TASR

- - Inzercia - -