Dnes je pondelok, 30.marec 2020, meniny má: Vieroslava
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Nesmrteľné lásky

február 22, 2011 - 11:16
Lásky prichádzajú niekedy po špičkách, niekedy pomaly a niekedy vtrhnú do životov dvoch ľudí tak nečakane, že by z toho boli sladké romány na pokračovanie. Nie všetky lásky prichádzajú v rovnakom čase, tie, ktoré vám predstavíme v tomto čísle, vznikli takmer pred polstoročím a vydržali celé roky.
Danuta je mi múzou
TIBOR BÁRTFAY, svetoznámy umelec, sochár, humanista a muž, ktorého krása duše sa doteraz odráža na jeho tvári a vo všetkom, o čom hovorí, prežil takú romantickú lásku, že keby to niekto napísal, určite by sa o nej hovorilo ako o adeptke do ružovej knižnice. „Sám tomu neverím, ale stalo sa to a so ženou, do ktorej som sa zamiloval na fotografii, stále harmonicky žijem...“

Tibor Bártfay je skvelý rozprávač, optimisticky založený a vnímavý človek. So slnkom v tvári, ktorá sa mu ešte viac rozžiari, keď hovorí o svojej životnej láske a mladosti. „Vôbec som neplánoval, že sa niekedy ožením. Mojou láskou bola hlina a kameň, celé hodiny som sekal, študoval, mal som aj nejaké lásky, ale až v dvadsiatich siedmich rokoch som sa osudovo zamiloval. Ako? Nikto by tomu neuveril. Môj brat Žulo, nádejný mladý herec v Slovenskom národnom divadle, bol aj s predstavením Rok na dedine v poľských Sopotoch. Samozrejme, že v Sopotoch nemožno vynechať prechádzku po chýrnom móle, tak sa tam jeho kolegovia išli poprechádzať. A oslovili jednu krásnu mladú dievčinu, Danutu, ktorá sa tam ako nádejná operná speváčka išla nadýchať jódu a robiť dychové cvičenia. Pozvali ju na čaj o piatej na druhý deň, nech príde aj s kamarátkami. Na ten čaj priviedli aj Žula. Bratovi sa zapáčila práve ona, strašne s ňou chcel tancovať, Danuta však odmietala, lebo mal trochu vypité a bol otravný. Omotával si ju okolo prsta cez svoje herecké povolanie, pridal k tomu aj to, že brata má umelca – sochára a so svojimi fotografiami mu ukázal aj moju. Myslím, že tá fotografia zvrátila náš osud.

Danuta sa mu zrazu začala venovať, pýtala sa, či som ženatý, koľko mám detí a tak ďalej. Keď zistila, že som slobodný, povedala že nech jej teda, niekedy napíšem... Dala mu svoju adresu, Žulo mi ju priniesol s tým, že pozdravuje ťa jedna krásna Poľka, máš jej napísať. Potešil som sa, strčil som adresu do vrecka nohavíc, no nejako mi to vyletelo z hlavy. Tie časom išli do čistiarne a keď som ich vybral, strčil som ruku do vrecka a našiel pokrkvaný, no čitateľný papierik s adresou. Považoval som to za znamenie, tak  som jej napísal a poprosil ju aby mi poslala fotografiu. Poslala, bola krásna, zamiloval som sa, tri mesiace sme si dopisovali a špekulovali ako sa stretnúť. Jedného dňa som dostal telegram: „Som v Dusznikach, čakám ťa.“ Išla tam na mládežnícku kultúrnu brigádu, mala spievať pre miestnych roľníkov a robotníkov. Začal som pátrať, kde tie Duszniky sú, zistil som, že je to kúpeľné mestečko pri českých hraniciach. Okamžite som sadol na vlak a problém nastal na česko-poľských hraniciach. Boli päťdesiate roky a ja som nemal potrebné povolenie na vstup do Poľska. Keď mi to oznámili, povedal som, že „ja ujdem“. Na to mi odpovedali že za to by ma čakali nútené práce pri obnove Varšavy.  Povedal som im, že budem veľmi rád, lebo z Varšavy pochádza moja snúbenica. A len vďaka colníčkam, ktorým sa uľútostilo mladíka, na ktorom videli beznádejnú zamilovanosť, som dostal trojdňové povolenie vycestovať do Poľska. Keď som v tom kúpeľnom mestečku vystúpil z vlaku, na stanici ma, ako sme boli dohodnutí, nečakala.

Neskôr som sa dozvedel, že ma čakala pri dvoch vlakoch, nechodil som, tak si urazená myslela, že neprídem a išla na obed do miestnej menzy. Začal som behať po mestečku a hľadať ju. Keď som vstúpil do tej menzy, okamžite ku mne pribehla a hodila sa mi okolo krku. Hneď vedela, že to som ja. O jednej popoludní sme sa stretli a objali, podelila sa so mnou o svoje jedlo, lebo ja som nemal vymené peniaze, a večer vedúci ich skupiny na celovečernom stretnutí všetkým oznámil, že sme sa zasnúbili. Aj keď som sa dovtedy nechcel ženiť, bol by som do toho išiel aj o týždeň, ale nakoniec sa ukázalo, že slovensko-poľské spolunažívanie je iba na papieri a že s tým sobášom to nepôjde len tak ľahko.

Trvalo takmer tri mesiace, kým sme sa s Danutou vzali. Musel som medzitým písať poľskému  prezidentovi Boleslavovi Bierutovi, aby nám čím skôr povolili sobáš...“  Tibor Bártfay, ktorého romantické putovanie s manželkou ešte stále trvá (minulý rok oslávili šesťdesiate výročie svadby), hovorí, že šťastie mal nielen na ženu, ale aj na svokru, ktorú od prvého stretnutia, keď videl jej krásnu, ale prísnu tvár, volal mamou – to aby ju obmäkčil, ale aj preto, aby sa nebála, že dcéru púšťa ďaleko do cudziny a na margo lásky dodáva: „Láska časom pominie, musí to byť veľké šťastie, že sa dvaja ľudia milujú rovnako po celý život. Nepominie však úcta, priateľstvo, kamarátstvo a na tom staviame aj my dvaja. Moja Danuta je inšpiráciou a múzou. Jej som venoval aj všetky svoje sochy...“

Posledné verše pre Marínu
Marína Kráľovičová je stálicou slovenského divadelného neba. S básnikom, novinárom, spisovateľom a recesistom Mirom Procházkom prežila takmer celý život. S jeho menom sa spája nejedno pestvo bratislavskej bohémy. Zoznámila sa s ním v čase, keď v Činohre SND uviedli fresku Rok na dedine. Štát zavelil: „Inteligencia sa musí zblížiť s pracujúcimi!“ Mladá herečka sa ocitla na Plese medikov a robotníkov z Cvernovky. Obliekla si kostým, v ktorom hrala Sládkovičovu Marínu. Garde jej robila mama, ktorá si obliekla svadobné šaty a na hlave mala neodmysliteľnú šatku. Odrazu sa pri ich stole uklonil vysoký blondiak. Vedela, že je to básnik Miro Procházka. Mame z Čárov sa veľmi páčilo, že mal na sebe smoking. 

„Vy ste Kráľovičová,“ odhalil ju. Ona mu povedala, že sa mýli. Na slečnu Kráľovičovú sa síce trochu podobá, ale je len robotníčka z Cvernovky. Po tanci ju odprevadil k stolu, pri ktorom sedeli dramatik Leopold Lahola a výtvarník Fero Kudláč. Vynadal im: „Vy blbci, toto je robotníčka z Cvernovky a vy ste mi tvrdili, že je to Kráľovičová.“

Kamaráti sa mu vysmiali. Marínu poznali osobne. Od tej chvíle ho mala za pätami. Na prvé rande neprišla. Vysnoril ju na predstavení slávneho ruského režiséra Ochlopkova. Odvtedy sa Marína stala súčasťou jeho života. Cez neho spoznala osobnosti, ako bol Ivan Krasko, Ján Smrek, Laco Novomeský, Emo Bohúň, Emil Boleslav Lukáč alebo Rudo Fabry. Keď pozatvárali krčmy, zastavovali sa v ich prvom byte na Štetinovej ulici. Pokračovalo to aj vtedy, keď sa presťahovali ďalej od centra. Po niektorých návštevníkoch tu ostali obrazy Chmela, Tilnera, Kudláča, Bednára, Brunovského, Šturdíka a ďalších. Šaňo Matuška ju nahováral: „Marína, čo keby sme vo vašom byte urobili literárny salón?“ Chvíľu o tom uvažovala, ale potom zapochybovala: „Čo by povedali ľudia, keby som každé ráno po návštevníkoch vynášala fľaše?“ Z myšlienky na salón ostalo len to, že od toho času prázdne fľaše prideľovala odchádzajúcim hosťom. Jeden z nich jej po čase povedal: „ Marína, bože, aká si bola úžasná, že si to zvládla s tými opilcami!“ Oponovala, že sa mýli. Pre ňu to neboli opilci. Nik z nich ju nikdy neurazil a Matušku, Mináča či Ondrejova mohla počúvať celé noci. Boli to literárni a výtvarní bohémi a pri nich sa na ňu niečo z múdrosti elity tohto národa nalepilo.

S Mirom prežila nejednu krízu. Vytvorili si svoj životný štýl plný zábavy, noblesy a tolerancie. Do konca v ňom videla človeka, ktorý ju aj s ich deťmi voviedol do veľkého sveta. Jej Miro bol básnik, juniorský majster Slovenska v šachu a chodiaca encyklopédia. Navštevoval som ich v čase, keď ho nivočila ťažká choroba. Spolu s Marínou som obdivoval jeho pamäť, ktorá šliapala ako komputer. Dodnes ľutujem, že som k nim nechodil častejšie a nenosil so sebou diktafón.

Miro a Marína prežili spolu 56 rokov. Pár dní pred smrťou napísal svojej milovanej poslednú báseň:

Mám ťa raz málo a raz veľmi.
A raz neviem zas, čo by sa stalo.
Keby tvoj obraz vybledol mi.
Mám ťa rád ráno, keď sa budí.
Do čakania dňa tvoje telo.
A jediný zo všetkých ľudí.
Sledujem ako spriesvitnelo.
Mám ťa rád večer v čase usínaní.
Po bláznovstvách a zamyslení.
V premiérach sviatočných.
A ešte viac v predstaveniach každodenných.
Mám ťa rád veľmi a raz málo.
Ale viem presne, čo sa stane.
Keď hoc čo by sa rozbiť malo.
Ty jediná hoc sama, verme.
Verne pri mne staneš.

Orgován pre Martu
Jožko Dóczy je rodený komediant. Ako ochotníckeho zabávača ho poznala celá Nitra. Keď ho Andrej Bagar prehovoril, aby sa dal k profesionálom, jeho popularita ešte stúpla. V nitrianskom župnom dome ho pri programe k slávnostnému stretnutiu výrobných družstiev zaujalo krásne spievajúce dievča. Zistil, že sa volá Marta a pochádza od Nových Zámkov. Cez kamaráta ju pozval do divadla. Potom za ňou placho cestoval zo dva roky, kým sa ho ona nespýtala, či si ju chce vziať. Na zásnuby jej priniesol štepený biely orgován v kvetináči. Svadba bola v roku 1960 v záhrade v Palárikove. Nevestini rodičia si na túto príležitosť požičali cirkusový stan. Sobášil ich kamarát farár Lali. Najprv sa všetci modlili Otčenáš a potom Zdravas. Jožkov priateľ Petrenko pri Zdravase frflal: „Ja som luterán, ja Zdravas neviem.“

Biely orgován cestoval s nimi. Zasadili ho pri svojej vinárskej chate pod nitrianskym Zoborom. Divadelný život bol náročný, tisíckorunový plat smiešny. Marta ostala postupne doma s dvomi synmi, rodine pomohla každá koruna. Keď pribudli úlohy v televízii a vo filme, času na rodinu bolo ešte menej. Jožko venoval dvom synom každú voľnú chvíľu, ale starostlivosť o rodinu statočne odtiahla Marta. Zvykla si, že po premiérach a z filmovačiek chodil domov neskoro ráno. A on pri návrate z nočných flámovačiek nikdy nezabudol kúpiť mlieko, rožky a kyticu pre mamičku. Manželky susedov frflali: „No pozri sa na toho Dóczyho. Už ráno o pol siedmej nesie domov mlieko, rožky a ešte aj kyticu a ty nič…“

Bláznivostí bolo v rodine i mimo nej dosť. O svojej Marte hovorí, že bola najtolerantnejšia žena na svete. Keď sa už aj mala nahnevať, tak vždy ju nejako rozosmial, a potom každému vravievala: „Na Jožka sa nedá hnevať.“

Synove promócie oslavovali v záhrade. Prišli tam aj švagrovci, ktorí milovali melóny. Jožko ich dal nakúpiť zo šesť a poskrýval pod listy tekvice. Tešil sa, keď im ich syn odtiaľ nosil. Ešte viac sa tešil, keď im nešlo do hlavy, ako môže melón vyrásť na jednom koreni s tekvicou. Najviac sa nasmiali, keď sa dopočuli, ako švagrovci v záhradníckom obchode zháňali semená tekvíc, z ktorých rastú aj melóny.

Keď Marta dochovala synov, s vervou sa venovala vnúčatám. S vnučkou Lindou sa neváhala posadiť aj na rozhojdanú pirátsku loď. No potom v štyridsiatom druhom roku šťastného manželstva Marta opustila náhle a priskoro tento svet. Na začiatku bol banálny lekársky zákrok. V nemocnici jej odsávali vodu z kolena. Odrazu ju začali ničiť bolesti a nemohla chodiť. Povedala, že nevládze dovariť obed. Odviezli ju do nemocnice. Po týždni zomrela na otravu krvi. Bola to rana, z ktorej sa Jožko Dóczy nikdy nespamätal. Láska mu ostala. So svojou Martou sa rozpráva cez jej obraz, ktorý mu visí v byte, a zásnubný biely orgován, ktorý rozkvitne každú jar pod Zoborom.

Autor: MÁRIA MIKOVÁ, PETER VALO
Foto: Tony Štefunko, archív T.B., J.D., Peter Valo

- - Inzercia - -