Dnes je pondelok, 15.august 2022, meniny má: Marcela
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Prečítajte si rozhovor v plnom znení. Emil Horváth: "Herectvo je v dobrom slova zmysle podvod"

január 28, 2022 - 11:25
Slušnosť a elegancia bude hrať prím vždy. Dôkazom toho je aj herec EMIL HORVÁTH, ktorý sa vie postave odovzdať a s rovnakým zanietením debatovať o každodenných radostiach, aj starostiach. Napriek realistickému pohľadu na svet je jeho život farebný nielen na javisku.
Foto: 
Ivan Horváth

Po dlhšom čase divadlá opäť začínajú hrať, aj keď pred obmedzeným počtom divákov. Neunavuje vás už táto situácia? 

Divadlo ma baví a neunavuje. Skôr je unavujúca tá neistota. V stredu zistíme, že môžeme v piatok po troch mesiacoch hrať. Predstavte si povedať národnému futbalovému družstvu, ktoré mesiace netrénovalo, nech podá na druhý deň stopercentný výkon. Cítim zodpovednosť voči divákom, ktorí nám prejavia úctu cez zakúpený lístok. Obmedzenie spoločenského kontaktu je v umení katastrofou. A nielen tam. V školstve, aj v iných profesiách, trpíme všetci. Nič neplatí, ako sa povie. Nakrúcanie filmov, skúšanie hier, je to naozaj náročné. Divadlo je intelektuálny a umelecký cvik a všetci máme čo robiť, aby nás neopustila motivácia. Pomáha mi literatúra, pri ktorej si vytvorím svoj okruh samoty. Som čitateľ, ktorý číta 6-7 kníh naraz a nikdy nečítam koniec. 

Čomu novému sa aktuálne v divadle venujete?

V SND skúšame hru Kým prídu Stouni, napísal to Daniel Majling, režíruje Matúš Bachynec. Je to o skupine Rolling Stones so zaujímavým textom. Potom nakrúcam jeden seriál, kde hrám doktora a ešte som dokončoval seriál Zlatá rybka. Netrápim sa tým, čo je, ako vravia stoici, niektoré veci neviem ovplyvniť. Trápiť sa je zbytočné. Herec musí byť vždy pripravený, neexistuje adekvátna ponuka. Údel herca je často určitá odkázanosť na aktuálne ponuky. Myslím si, že v tomto som mal v živote veľa šťastia. 

Už ako mladý herec ste zažiarili na televíznej obrazovke. Bratislavské televízne pondelky mnohí považujú za fenomén svojej doby.

Prvý televízor Orava som videl v roku 1965. Následne som v televízii už ako vysokoškolák dosť pracoval. Bol to pre mňa zvláštny jav, pretože predtým ľudia chodili do divadla, poznali hercov z tohto prostredia a zrazu sa im herec dostal do obývačky. Ľudia sa nám prihovárali vo vlaku, aj na ulici štýlom, akoby sme sa poznali. Mágia mediálneho priestoru prostredníctvom televízie bola veľmi veľká a najmä nová. Pripomínali sme televíznym divákom niečo z ich vlastných životov. Ak si tam niekto našiel niečo jemu blízke, bola to istým spôsobom psychodráma. Dnes tu máme na to sociálne siete. Avšak televízne pondelky mali veľmi vysokú úroveň. Spôsob práce bol naozaj dôsledný, mávali sme aj dvadsať skúšok, všetko bolo pripravené do bodky. 

dscf0474.jpg

Foto: 
Ivan Medveď

Na ktorú rolu z tohto obdobia radi spomínate?

V hre Peter a Lucia, ktorú režíroval Peter Rakovský, som hral ako mladý chlapec spolu s Milkou Vášáryovou. Písal sa rok 1968, spoločnosť prechádzala turbulentným obdobím. Prebiehala ruská okupácia, obdobie normalizácie, čiže odhliadnuc od romantických spomienok, za stenami divadla a televízie sa dialo všeličo. Práca ma pozdvihovala. Spracovávať krásne literárne témy a realizovať ich prostredníctvom televíznych pondelkov bol geniálny nápad dramaturga Daniela Michaeliho. Mohol som hrať v Americkej tragédii od Theodora Dreisera, stvárniť postavy v hrách svetoznámych osobností, napríklad Shakespeara, Gogoľa, Puškina, Andersena. 

S vaším otcom vás spájalo nielen rovnaké meno, ale aj povolanie.

Ja som nemal predstavu o tom, že raz budem tiež hercom. Žili sme v Martine a ako dieťa som v tamojšom divadle trávil kopu času a videl som na ňom, čo tá práca so sebou nesie. Dokonca som tam ako malý chlapec dvakrát s otcom hral. Chcel som študovať filmovú réžiu. Miloval som poľský a najmä taliansky film. Režisérske mená Pier Paolo Pasolini, Luchino Visconti, Vittorio De Sica, úžasná herečka Anna Magnani, oni ma nahlodali láskou k réžii. Bol som vysoký a preto ma púšťali aj na filmy neprístupné pre mládež. 

Ako ste sa nakoniec dopracovali k herectvu?

Po prijímacích pohovoroch na FAMU mi odpísali, že som príliš mladý, nech idem najprv niekam na prax. Asi som bol vtedy ešte nevyrovnaný, lebo ako gymnazista som si dal prihlášky v poradí Filmová fakulta na FAMU a medicína. Ani si nespomínam, že by herectvo vo mne výrazne rezonovalo. Spravil som tam však prijímačky, a tým sa to začalo. Prvé dva roky som dokonca koketoval s prestupom. Nakrúcal som prvý poviedkový film z vojenského prostredia Každý mladý muž, kde ma režisér odhovoril. Povedal mi, nech si dokončím herectvo a potom môžem uvažovať o réžii. Divadlo ma vždy zaujímalo, ale nemal som ho na prvom mieste. 

Ale život to zariadil inak, už takmer štyridsať rokov ste členom Slovenského národného divadla. Vyše tridsať rokov ste boli aj divadelným pedagógom na VŠMU, napĺňalo vás sprevádzať mladých ľudí na ich vlastnej ceste?

Herectvo je profesia, ktorá sa nedá učiť, dá sa iba viesť talentovaného človeka. Ten musí disponovať istými danosťami a my mu vieme ukázať cestu, ako vyjadriť na javisku to, čo cíti a myslí. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá práca. Pedagogická činnosť sa s režisérskou dosť prelína. Niekedy som mal pocit, že som sa od študentov naučil viac, ako oni odo mňa. Napĺňalo ma to aj z dôvodu, že som videl, ako sa mladí ľudia chcú stať členmi divadla a ako pre to robili všetko. A aj sa im to podarilo, v SND je asi sedem mojich študentov. 

Akým umeleckým dotykom obohacujete svoju dušu okrem divadla?

Mám rád kvalitné programy v televízii aj knihy. Pozerám kvalitné filmové kanály, ČT2 má výborné dokumenty. Maminka robila celý život v banke a jej obrovskou láskou boli knihy a časopisy. Dávala na to, ako sa hovorí „celý majland“. Aj týždenník Slovenka bol u nás pravidelne na stolíku. Literatúra je pre herca obrovskou inšpiráciou. Divadelná hra je v prvotnej podobe literárna, čiže to je prvý dotyk s budúcou predstavou. Doba je dnes rýchlejšia, produkcia je obrovská a nie je dostatok času na zdieľanie kvalitného umenia, čo je samozrejme škoda pre všetkých. My sme sa ako mladí stretávali, poznali sme sa z umeleckých škôl. Dnes sú tie odbory separátne a ľudia akoby boli od seba viac oddelení.

Manželka Viera Richterová je taktiež herečkou. Je to prínosné pre vzťah?

Pracovali sme spolu v televízii, aj som ju režíroval. Doma však o práci nedebatujeme, netreba si ju brať domov. Herectvo je aj cirkusantské umenie, v dobrom slova zmysle je to podvod. Herec má šancu spodobniť postavu kvôli tomu, že disponuje istou danosťou. Pamätáme si emóciu, ktorú vieme zopakovať a nacvičiť tak, aby si divák myslel, že ju cítime práve v danom momente po prvýkrát. Má to všetko svoju postupnosť. Aj keď som s Vierkou hral, nebolo to také, že by sme doma žili len tým. To nie je ani bezpečné pre vzťah.

Váš syn nepokračuje v hereckej línii a pracuje ako literárny vedec a spisovateľ.

Áno, Tomáš nepokračuje v hereckých" šľapajách". Je vedec, spisovateľ a prekladateľ a v svojom povolaní zúžitkoval svojho koníčka: lásku k literatúre.

Predovšetkým som rád, že máme pekné vzťahy a v rodine si rozumieme. To je nesmierne dôležité.  

Moja babka vždy hovorievala, že geniálne stvárňujete nervákov. Vraj sa viete krásne rozčúliť...

Pamätám si na mnohé postavy, ktoré si diváci s mojou osobou zafixovali. Hral som v divadle Astorka Macbetha a po predstavení si ma počkalo pár učiteliek a vytmavili mi, že to si teda o mne nemysleli. Milého vraha asi zahrať nejde. Mal som šťastie, že som hral rôznorodé postavy, napríklad milovníkov, dokonca aj po tridsiatke. Každý jeden herecký výkon potrebuje temperament, energiu, hlasovú dispozíciu. 

Dva roky ste vykonávali funkciu riaditeľa Činohry SND, našli ste sa v nej alebo vám je manažovanie cudzie?

Zodpovedne som sa snažil divadlo riadiť, ale v mojom prípade to boli dva stratené roky. Aj preto, že som mal veľmi veľa práce. Stal som sa riaditeľom a zároveň som režíroval v Brne, mal som veľa predstavení, vyučoval žiakov. Človek by sa mal venovať len jednej veci a poriadne. 

Za svoju divadelnú činnosť ste získali množstvo ocenení, nakoľko je pre vás podstatná spätná väzba?

Ruský dramatik Anton Pavlovič Čechov povedal: „Keď chvália, je to príjemné, keď hania, človek má na dva až tri dni pokazenú náladu.“ Pokiaľ je profesia koníčkom, je to obrovské šťastie. Ak niekto tvrdí, že mu nejde o úspech, je pokrytec. Človek predsa prirodzene spraví všetko pre to, aby úspech mal. Buď nás diváci prijmú, alebo nie. V tomto je divadlo neľútostné, výsledok cítiť hneď po predstavení. Je to aj istá forma závislosti vo vzťahu herec-divák.

Človek by mal aspoň raz za rok navštíviť nemocnicu, blázinec, alebo cintorín. Tam pochopí, že keď nie je ani na jednom z týchto miest, aké má šťastie a aký je život krásny. Sú to vaše slová, vieme si ako národ vážiť, čo máme?

Mám dojem, že nie. Myslím si, že sme veľmi málo empatická spoločnosť. Pravdepodobne nás aj historické udalosti doviedli k veľkému egoizmu. Okupácia v šesťdesiatom ôsmom bola zlomová situácia a pri nich je to vždy o tom, ako sa kto zachová. Niekto koná pudovo a niekto egocentricky. Raz som sa ocitol na divadelnom zájazde v autobuse, kde náš šofér zrazil malé dievčatko. Našťastie tam bol muž, ktorý mu pomohol, ale čo ak by tam nebol? Neviem, čo by sme robili. Dnes taktiež kvôli pandémii nežijeme bežnú situáciu a záleží predovšetkým na morálke a charaktere, ako sa kto správa. Mám dojem, že pozerám na svet realisticky a za absolútnu chybu v spoločnosti považujem chýbajúci dialóg. Jednoducho, postrádam akúkoľvek romantickú predstavu o našom národe.

Nepremýšľali ste niekedy o emigrácii?

Áno, po roku 1968. Ako som spomínal, maminka pracovala v banke a bola práve vtedy na zájazde v NDR. Otec v Martine, tanky všade navôkol, sestra sa nemohla dostať z Bratislavy. Mal som pocit, že ich v tom nemôžem nechať. Nepustil ma ten pocit. Po čase som si povedal, že som spravil dobre.

Vy ste sa jednoducho na tento svet dobre nastavili.

Dovolím si tvrdiť, že je to dobrá vlastnosť. Je to určitá sebadisciplína. Mám dojem, akoby nebol dôvod sa opúšťať, ak je človek fyzicky a psychicky zdravý, primerane svojmu veku, samozrejme. Najväčší problém spoločnosti je momentálne strach ľudí, ich socioekonomické problémy a tlak, pod ktorým žijú. Rozkazom však nič nedocielime. Mám rád naše kopce, prechádzky, turistiku. Nie som ochotný momentálne cestovať ďalej, kvôli prebiehajúcej tortúre spojenej s opatreniami. Máme apartmán vo Vysokých Tatrách a tam sa teraz cítim najlepšie. 

Máme za sebou pár dní nového roku 2022, plány znejú v súčasnosti skôr ako fikcia, ale predsa sa spýtam, máte nejaké?

Ja som veľký realista. V mojom veku už uvažujem tak, že minulosť už nie je, budúcnosť nejaká bude a viem len, že moja budúcnosť už bude len kratšia ako moja minulosť. Takže sa ani nikam nechystám, robím veci tak, ako prídu. Nemám ani pocit, že by som v živote niečo nestihol. 

- - Inzercia - -