Dnes je pondelok, 15.august 2022, meniny má: Marcela
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Svadba na druhý pokus

august 04, 2022 - 08:00
Klasik kedysi povedal – trikrát a dosť. Mne osobne stačilo dvakrát. Keby sa mi na druhý pokus nepodarilo vydať, tak to už nikdy viac nezopakujem a zostanem slobodná. Moja cesta k oltáru bola naozaj tŕnistá, ale ten cieľ stále stojí za to...
Foto: 
shutterstock

Vyrastala som v meste, no naša rodina bola a je silne patriarchálna. Určite aj preto, že som jediné dievča medzi štyrmi bratmi a tí si ma spolu s otcom chránili ako oko v hlave. Len čo sa okolo mňa začal točiť nejaký nápadník, ihneď bol prešacovaný našou „mužskou“ porotou, ktorá bola teda naozaj neúprosná a náročná. Zvyčajne som si dala od nich poradiť, keďže moje vzťahy patrili k tým viac-menej priateľským a názor rodiny bol pre mňa omnoho dôležitejší. No keď mi prišiel do cesty Marek, všetko sa zmenilo.

Bláznivo som sa zamilovala. Marek bol v mojich očiach skutočne „pán božský“ a odkladala som chvíľu, keď som ho musela predstaviť rodine, lebo bratia už, samozrejme, čosi vytušili a naliehali, že chcú spoznať toho adepta na ich švagra. A tak po pol roku chodenia sme sa dohodli, že príde na nedeľný obed. Od rána som mala takú trému, že mi všetko padalo z rúk, keď som mamke pomáhala s prípravou obeda. Marek prišiel, videl a zvíťazil. Síce sa to predstavovanie podobalo viac na náročné výberové konanie než na zdvorilostnú návštevu, ale šarmom si získal celú rodinu. Dvere do nášho bytu mal od tej chvíle otvorené. A keď ma prišiel po roku popýtať o ruku, nikto nám v svadbe nebránil. Naopak.

Rana pod pás

V ten deň, ktorý sa mal stať mojím najkrajším v živote, sa u nás už od rána schádzali svadobní hostia. Prišli aj otcovi príbuzní z východu, aj mamini zo stredného Slovenska. O jednej bol naplánovaný cirkevný obrad v Blumentálskom kostole, o druhej zas civilný na matrike. Pätnásť minút pred obradom sa moja a Marekova rodina zhromaždila pred kostolom. Vystúpila som z auta v dlhých bielych šatách a netrpezlivo čakala na ženícha, s ktorým som už o pár minút bola pripravená nastúpiť na spoločnú cestu životom. Hodiny na kostolnej veži odbili jednu a Mareka nikde. Začala sa ma zmocňovať panika. O štvrť na dve už panikárili všetci. Volali sme mu na mobil, no nedvíhal, bol nedostupný. Jeho bratranci sa ho vybrali hľadať, no nikde ho nenašli. Akoby sa pod ním zavrela zem. O tretej sme to vzdali. Mňa, zrútenú, naložili do auta a posledné, čo si pamätám, boli súcitné pohľady rodiny a pár výsmešných od kamarátok...

V pondelok, teda dva dni po nevydarenom pokuse o manželstvo, mi pípla esemeska:  „Prepáč, všetko je inak, ako si myslíš. Stretnime sa. Vysvetlím,“ krv vo mne zovrela a odpísala som: „Vážený pane, ja vás nepoznám a s cudzími sa zásadne nestretávam. Prosím, vymažte si moje telefónne číslo zo zoznamu.“ A to bol koniec rozprávkovej lásky na celý život. Teda, aspoň som o tom bola presvedčená ja aj celá moja rodina.

A prešli dva roky

Zo sklamania som sa nevedela spamätať. Asi som zatrpkla na všetkých mužov, lebo som sa vzťahom vyhýbala, ako sa len dalo. O dva roky som sa ako mladá učiteľka vybrala s žiakmi do školy v prírode v Nízkych Tatrách. V jeden krásny slnečný júnový deň sme sa vybrali s deťmi na prechádzku, keď tu okolo nás prešla skupinka horolezcov. Jeden z nich sa obrátil a dlho sa na mňa zadíval: „Marek,“srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som si uvedomila, kto sa na mňa pozerá. Duša mi priam horela od hnevu a lásky, ktorá vo mne ešte stále nevyhasla. No deťom som dala povel na odchod a ani som sa mu nepozdravila.

Večer ma vyhľadal na ubytovni. Nechcela som zbytočne pútať pozornosť nejakým výstupom, a tak som si s ním sadla na lavičku, že sa porozprávame. Hovoril len on. Bol to dlhý a kajúcny monológ. Rozprával, ako sa deň pred našou plánovanou svadbou opil takmer do nemoty s kamarátmi na nejakej chate a dva dni o sebe takmer nevedel. Prosil o odpustenie, kľakol si na kolená a z očú sa mu pustili slzy. V tej chvíli som už slzila aj ja... Samozrejme, že som mu odpustila a náš vzťah opäť vzbĺkol ako táborák. Vedela som, že by mu naši tak ľahko neodpustili, a tak sme randili potajomky. Opäť ma požiadal o ruku a ja som súhlasila. Náš druhý pokus o svadbu už vyšiel. Bola to veľmi jednoduchá, skromná svadba, bez závoja, dlhých šiat a slávnostného pohostenia. Dvaja svedkovia a posedenie v malej kaviarni. Naši o tom ani netušili. Bála som sa priznať. Vedela som, aká by bola reakcia. Po týždni som s malou dušičkou povedala rodičom a bratom, že som už vydatá pani. Otec a bratia hromžili, že nemám hrdosť, mama plakala a po vyhlásení, že buď sa okamžite s tým vagabundom rozvediem, alebo ani ja už nemám čo v ich domácnosti hľadať, som len ticho zavrela za sebou dvere a odišla do bytu, ktorý som si ešte pred rokom prenajala a kde sme sa s Marekom nasťahovali.

A nech to bolo spočiatku akokoľvek dramatické, dnes sme všetci šťastní. Piate výročie manželstva sme oslávili už spoločne, v kruhu mojej aj Marekovej rodiny. Tomu sa napokon podarilo presvedčiť našich, že je skutočne chlapom na pravom mieste a ich dcéru a sestru si zaslúži. Veľmi mu v tom presviedčaní pomohol náš malý dvojročný Martinko, ku ktorému o chvíľu pribudol braček Marek. Sme jednoducho veľká a šťastná rodina a nechýba nám nič, akurát tie svadobné fotky v dlhých bielych šatách, ale tie sme s ľahkým srdcom oželeli.

- - Inzercia - -